Všade vôkoľ mňa sú neskutočne nastylované herečky a herci. Make up, prekrýva všetko, čo len môže. Hlavný zámer neodkrytia čo i len malej časti reality sa úplne stratil. Robím presne to, čo chce odo mňa on. Smejem sa na jeho povel tým umelo vytvoreným žiarivým chrupom pričom len ticho trpím, pretože neviem ako ho očariť, aby ma obsadil do hlavnej úlohy. Pchám sa mu do zadku, pomaly sa plazím pri jeho nohách, aby som nakoniec prišla na to, že aj tak skončím len ako komparzistka, síce hlavná ale komparzistka. Okolo mňa sa nikdy nebude točiť dej a už vonkoncom sa mi nepodarí dostať na záverečnú scénu. On ma tam proste nechce.
Dnes mi moja naivnosť vytrhala všetky vlasy a ešte mi aj skoro rozbila hlavu. A to všetko pri tom, ako som sa snažila hrať život podľa niekoho iného, svet plný divadla a bravúrnych hereckých výkonov ma fascinuje. Prečo udeľujeme OSCARA len real hercom? Na ulici, v bežnom živote sa udejú veľakrát tie najlepšie scény plné pretvárky.
Otvorili sa mi oči, chcem hrať fér a nehrať. Zanechať za sebou divadelné hriechy, mierne prešľapy v miestach, kde bolo presne vyznačené státie. Ale cítim sa zrazu ako list, proste ako nejaký list na strome, ktorý ako jediný rastie opačným smerom, ako ostatná časť. Niekto ma chce urvať preč, lebo narúšam dokonalý celok.